Hajzel krpatý

Porozprávam Vám príbeh. Zvláštny príbeh. Ťažko povedať komu sa stal, ale tí, ktorí ho zažili ... spoznajú sa. Budem písať v prítomnom a jednotnom čase tak, ako keby sa príbeh stal mne. Pôžitok by mal byť efektnejší. A možno sa aj stal mne. A možno niekomu inému...

Raz ráno som sa zobudil. Teda nie sám. Na budík. Bežné ráno. Ako každý, aj ja chodím do práce. Vstávanie bolo ťažké. Október. Leto dávno za nami. Vianoce ešte ďaleko ... a ani dovolenky som už v práci nemal veľa, tak som teda šiel. Do práce. Sychravé ráno, ako keby aj počasie niečo naznačovalo. Niečo, čo sa ešte len udeje. Svoju novú rodinku som nechal doma, spiacu, veď moja skvelá priateľka je s našim synčekom (novorodencom) na materskej iba pár mesiacov, tak nech si pospinkajú. Tak strašne chutnučko spali. Tatinko musí do práce. 

V práci ranná porada, rozdelenie kto má čo urobiť, kus práce som si nechal aj pre seba, veď nemôžem všetko nakázať podriadeným. A šup sa do práce. Hlboko som si povzdychol. Nie kvôli práci. Kvôli mojim detičkám z prvého manželstva. Moje dve úžasné detičky sa budú dnes trápiť. Bolo mi ťažko. Aj sychravý október bol na vine, no viac ma bolela rana na srdiečkach mojich detí, nazvime ich napríklad Tomáško a Lianka. Sociálna pracovníčka z UPSVaR v Bratislave ma pred pár dňami kontaktovala, že matka Tomáška a Lianky žiada sociálnu kuratelu v Bratislave, aby si vypočuli obe deti, pretože deti majú na srdiečku vypovedať pred tetuškami, ako strašne nechcú chodiť k tatinkovi na víkendy, ako je zlý tata fuj zlý ... Bolelo ma to. Nie preto, že som "FUJ". Bolelo ma to preto, lebo deti musia každú chvíľu vypovedať na sociálke. Nech už vypovedajú čokoľvek, vypovedajú. Bolelo ma to. Ani ja nemám chuť chodiť každú chvíľu chodiť za mne neznámymi tetuškami a rozprávať aký je môj tatinko "Fuj". Nie je. A preto ma to bolí. Dôvod, prečo to musia podstupovať detičky, maličké detičky, mi bol neznámy. Vedela to iba mamička detí.

Bolesť ustupovala pod množstvom vykonanej práce. Ako deň plynul, stále som myslel na moje dve detičky. Sedia pred tetuškami z UPSVaR (tak im familiárne hovorili) a hovoria o svojom "FUJ" tatinkovi. Pichlo ma. Pri srdci.

Až neskôr som sa dozvedel, že obe deti vypovedali pred "tou tetuškou" bez mamičky. A samozrejme bez tatinka. Tatinko bol v práci. Mamička ...

09:00 hod. Zvoní mi mobil. Ex-manželka. Zdvíham to. Na druhej strane skutočne ex-manželka (matka Tomáška a Lianky). Oznamuje mi: "Oznamujem ti, že dnes o 9:00 hod naše deti vypovedajú pred sociálnou kurátorkou, že ťa nemajú radi a že k tebe nechcú chodiť".

Ja som "jemnosťpani" oznámil, že veď práve teraz je 9:00 hodín a či mi takúto významnú vec nemohla povedať skôr (nevedela, že tetušky z UPSVaR mi oznámili pred pár dňami, že musia "opäť" vypočuť deti na žiadosť mamičky). Odmlčala sa. Po 5 sekundách ticha v mobile sa jemnosť pani vrátila k slovu. "Jáj, áno. Mala som ti to oznámiť. Zabudla som" a položila.

Mikol som plecami. Už nič nespravím. Deti práve teraz vypovedajú aký som "zlý zlý tatinko". Sychravý október ma chytal za srdce. Zrejme to nebol infarkt. Pracujem ďalej ...

"Je čas obeda" kričí kolega. Ponoril som sa do práce tak, že som si neuvedomoval, ako rýchlo beží čas. 

"Janči, máš návštevu na bráne. Prídi dole" kričí opäť kolega. Je mi jasné, že ma volá k obedu. Aby som už prestal pracovať. Poznajú ma. Keď pracujem, nepoznám čas. Idem dole. Pri dverách stojí synček. Plače. Skoro sa nevie nadýchnuť. Vedľa neho ... "mamička". 

"Tu máš debila sprostého" hovorí mamička vôbec nie jemným hláskom ako sa na mamičku patrí. A postrčí nášho 7 ročného synčeka dovnútra. Ten zamáchal rukami a takmer vletel do miestnosti plnej kolegov. Potkol sa o prah dverí. Ustál to. Plač ale neustál. Plakal... Strašne plakal. Keď som sa synčeka pri silnom stisku v objatí "syna a otca" (ktorí sa dlho nevideli) spýtal čo sa deje, rozhovorila sa ... mamička.

"Ten hajzel krpatý chce žiť s tebou. Tak nech si ťa užije".  

"Zasran. Hajzel krpatý" dodala, nasadla do auta a odišla. Takto by ozaj nemala žiadna mamička nazývať svojho synčeka. Nikdy.

Óch. Naše objatie nemalo konca kraja. Plakal. Zajakal sa. Kolegovia v nemom úžase s otvorenými ústami pozerajú za odchádzajúcim autom ... mamičky. Na obednú prestávku zabudli a pomaly aj ústa začali zatvárať, ktoré mali ešte stále otvorené. Sánky padnuté nadol. Toto ešte nevideli. Bola to vôbec žena? To je sila. Toto je fakt bomba. Neverím... dodali kolegovia.

Po chvíli sa synček utíši a začne rozprávať.... "Tatinko. Dnes sme boli na sociálke a mňa sa tá tetuška pýtala, či ťa ľúbim. Povedal som, že áno. Dlho sme sa rozprávali. Tetuška na sociálke bola veľmi milá. Povedal som jej všetko tak ako cítim. A ja cítim, že ťa ľúbim. Keď sa ma tetuška spýtala, či sa u teba, Tatinko, cítim dobre, povedal som, že áno. Aj som jej povedal, že chcem bývať týždeň s tebou a týždeň s mamičkou. Vieš tatinko, takto by to bolo fér. 7 dní s tebou, 7 dní s mamičkou".

"Vieš, ale tatinko... rozplakal sa ... mamička načúvala za dverami tej sociálnej tetušky a všetko počula. Keď som vyšiel von od tetušky, strašne mi mamička vynadala. Povedala mi, že som "hajzel krpatý" a že som "zasran" a že už ma nechce. 

A preto ma zaniesla k tebe. Ževraj mám žiť u teba". Moji chápaví šéfovia mi okamžite odklepli voľno. Ani som nemusel dlho vysvetlovať. Pochopili. Mám chápavých nadriadených a aj kolegov.

Bol pondelok. Októbrový pondelok. Tomáško zostal u tatinka. Týždeň ...

Po týždni prišla "mamička": S políciou za chrbtom klopala na moje dvere, ževraj mám syna v rozpore s uznesením súdu a musím ho vrátiť. Vrátil som. Mala pravdu. Tomáško bol u mňa v rozpore s uznesením súdu.